trasa: Vranov nad Topľou – Vechec – Banské – Herľany – Mudrovce – Kecerský Lipovec – Opiná – Červenica – Dubník – Zlatá Baňa – Kokošovce – Dulova Ves – Prešov (78km – vrátane 17 km, ktoré sme najazdili po Prešove)
Ráno dočerpávame proviant v hypermarkete a opúšťame Vranov nad Topľou. Smerové tabule nás trochu zmiatli a tak sme si dali úvodné ranné kolečko okolo predmestia Vranova. Konečne sme nabrali správny kurz a stúpame do Slanských vrchov. Prechádzame rómskou osadou na okraji obce Vechec. Odpad a neporiadok po okrajoch cesty veľmi nelahodia oku. Za dedinou je stúpanie čoraz prudkejšie a mení sa na priesmyk. Vedie nás zákrutami hore a nedá nám vydýchnuť, až kým sa nevyšplháme na vrchol ku kameňolomu. Je to však len prvé zahrievacie kolo. Po krátkom zjazde začíname opäť mierne stúpať. Zastavujeme sa v dedinke Banské a hľadáme nejakú krčmu, kde by sa dalo vypiť niečo teplé. Väčšina zariadení má cez sviatky zatvorené, no nakoniec sa nám pošťastí v „Makovici“. Dokonale spĺňa naše požiadavky miestnej krčmy, kde si rozospatý cyklista „napumpuje žily“ osviežujúcou rannou kávou so slanými tyčinkami.
Hneď za dedinou začína stúpanie na Herliansky priemyk. Pred rokom nás tu postihla kondičná kríza. Po prebdenej noci vo vlaku bol pre nás priesmyk nerovným súperom. Dnes sme však pripravení oveľa lepšie a máme nato, aby sme súboj s kopcom vyhrali. Po 6 km už nevidíme nad sebou žiadne zákruty a objavuje sa sedlo. Zjazd je trochu hrboľatý ale príjemný. Bukovými lesmi Slanských vrchov sa spúšťame až do Herlian. Odbočujeme k Herlianskemu gejzíru, ktorého erupciu sme vlani tesne nesthli. Prázdny vymurovaný otvor trčiaci zo zeme už poznáme. Zase nič. Len tiché opustené miesto niekdajších kúpeľov uprostred stromovej aleje.
Aj Herliansky gejzír už tak trochu „stárne“. Jeho intenzita slabne a interval erupcie sa predlžuje. Kedysi údajne striekal do výšky 40 metrov. Dnes je to už len 15. Jeho perióda sa postupne posunula z 32 hodín na 38. Preč sú i časy, keď tu prekvitali kúpele. Dnes tu po nich zostali len staré kúpeľné budovy. Minerálne pramene v Herľanoch objavili už v 17. storočí. Neskôr tu vybudovali kúpele na liečbu žalúdočných, črevných a reumatických chorôb. Vody však bolo primálo, a tak sa začalo s navŕtavaním umelého vrtu. Technickým zásahom človeka bol tak uvedený do činnosti mechanizmus gejzíra, ktorý je dnes chráneným prírodným javom. Prvý krát vytryskol v roku 1872. Oxid uhličitý odvtedy spôsobuje periodické aj keď dnes už slabnúce erupcie.
Za Herľanmi sa cesta rozvlnila a začína byť poriadny prievan. Šliapeme rovno do náručia západnému vetru, ktorý nás tlačí dozadu, tak že skoro cúvame. Úľava prichádza až keď odbočíme na Mudrovce. Rozhodli sme sa preskúmať jednu cyklocestu, ktorú sme našli v mape a mala by viesť cez les, po druhej strane Slanských vrchov. Poľná cesta za dedinou sa po chvíli mení na lesnú s výraznými stopami po výdatných zrážkach z predošlých dní. V lese však nie sme sami. Je tu celkom rušno. Stretávame skupinky rómov s kárami plnými dreva. O chvíľu popri nás prehučí rozbitý žiguliak. V diaľke počuť nespokojný štekot psov. Ozýva sa spoza plota drevenej chaty na rázcestí. Značenie tu nie je, no podľa mapy usudzujeme, že cesta rovno vedie k vysielaču „Makovica“. Naším cieľom je ale Dubník, a tak stáčame doľava. Cesta je čoraz horšia, mláky sa už vyvaľujú po celej šírke cesty a nútia nás zosadať z bicykla. Stretávame ďalšiu skupinku rómov. Aspoň sa máme koho opýtať, či ideme dobre. Krátko pred najbližšou dedinou bude treba odbočiť doprava. Občas sa v lese mihne nejaká odbočka, no radšej sa držíme „hlavnej“. Tesne pred Kecerovským Lipovcom nás však jedna predsa len zlákala. Po chvíli ale zvíťazila cyklistická intuícia a vyhodnotila cestu ako „podozrivú“. Po pravej strane by sme mali mať nejaké poľnohospodárske stavby. Nič také tu však nie je a tak to stáčame späť a spúšťame sa až do dediny. Hneď na prvej križovatke odbočujeme doprava a po chvíli sa vpravo naozaj objavuje družstvo a za ním Opiná. Za Červenicami začína strmé stúpanie do Slanských vrchov. Krajina je opäť prázdna a rozpadnutá cesta postupne „zlesnieva“. Po niekoľkých kilometroch sa objavuje prvá tabuľa ukazujúca smer k banskej štôlni Viliam. Okolie Dubníka sa v minulosti preslávilo ako nálezisko vzácnych drahých opálov. Bane boli známe vo svete už v 16. storočí. Uvažuje sa aj o tom, že sa tu opál mohol ťažiť už v rímskych časoch. Najvzácnejší kúsok z tohto náleziska však nezostal na území Slovenska. Najväčší opál na svete, vážiaci 607 gramov, známy ako „Harlekýn“, ktorý tu našli v roku 1775, skončil v Prírodovednom múzeu vo Viedni.
Dnes sú už bane v Dubníku zatvorené. S ťažbou opálu sa tu skončilo v deväťdesiatyh rokoch. Niektoré časti však slúžia aspoň turistom. Z hlavnej cesty vedie k šachte Viliam modrá turistická značka. My však pokračujeme ďalej. Nemáme dosť času na to, aby sme preskúmali okolie. Pravdepodobnosť, že bane budú otvorené aj mimo letnej sezóny, je navyše dosť nízka. Z údolia potoka pod nami počuť šuchot lístia a ľudské hlasy. Nádejní hľadači pokladov sa ešte aj dnes snažia nájsť tu nejaký ten úlovok. No akiste to nebude žiaden Klondajk. Časy „zlatej horúčky“ sú už dávno preč.
Cesta opäť stúpa nahor, na križovatke konečne vidíme nejaké značenie. Doprava sa ide k vysielaču Dubník, my pokračujeme po hlavnej doľava. Po chvíli sa objavuje ďalšie rázcestie, no tentokrát tu nie sú žiadne smerovky. Slovo má opäť intuícia. Cesta by už mala začať klesať a tak sa spúšťame dolu. Oproti nám sa šplhá hore niekoľko cyklistov, dozvedáme sa, že idú z Prešova. Potvrdzuje nám to, že na križovatke sme sa rozhodli správne. Myšlienka na salámu opäť zosilnieva a nedá pokoja kým nezastaneme a nepustíme sa do nej. Potom nás už čaká len cesta nadol cez Zlatú Baňu, Sigord až do Prešova. Mohla by byť príjemná, no čím rýchlejšie klesáme, tým viac cítime ľadový dych vetra, ktorý sa pokúša preniknúť pod vetrovku. Dôkladne prefúkaní prichádzame do Prešova. Trvalo to len chvíľu. Ale tak to už v cyklistike chodí: Kopce sú vždy dlhšie ako zjazdy.
Rozprávkové Poloniny/ Tipy na výlety a turistiku/ Rozbité kolená
Cestovatelia